Dehumanizácia znamená zbavenie ľudí ich ľudských vlastností. Dehumanizovaní ľudia sú dehumanizátormi považovaní za menej ako ľudí, nemajú už takú hodnotu a dôstojnosť, akú si ľudia bežne pripisujú.

Výskumníci identifikovali dva typy dehumanizácie - animalistickú a mechanistickú dehumanizáciu.

Pri animalistickej dehumanizácii popierate ľudské vlastnosti druhej osoby a vnímate ju ako zviera. Pri mechanistickej dehumanizácii vnímate druhú osobu ako automatický stroj.

Napríklad môžete svojmu priateľovi žartovne povedať: "Prestaň sa správať ako opica." V tomto prípade ste svojho priateľa dehumanizovali a znížili ste ho z vyššej úrovne ľudského bytia na nižšiu úroveň opice.

Na druhej strane, nazvať ľudí "robotmi, ktorí slepo padajú do pascí konzumu", by bolo príkladom mechanickej dehumanizácie.

Hoci sa dehumanizácia často používa žartovne, má aj vážne, neblahé dôsledky. V priebehu dejín, keď jedna sociálna skupina utláčala, vykorisťovala alebo vyhladzovala inú sociálnu skupinu, často sa uchyľovala k dehumanizácii tejto druhej skupiny, aby ospravedlnila zverstvá.

"Ak je nepriateľská skupina podľudská, nemá sa s ňou zaobchádzať ako s človekom a jej zabitie je v poriadku", tak znie odôvodnenie. Tento druh dehumanizácie býva sprevádzaný pocitmi odporu a opovrhnutia voči príslušníkom dehumanizovanej skupiny.

Čím je človek taký výnimočný?

Dehumanizácia si z definície vyžaduje postaviť človeka a človeku podobné vlastnosti na piedestál. Len keď ľudskosti pripisujete vysokú hodnotu, môžete neľudskosť degradovať na nízku úroveň. Ale prečo to robíme?

Všetko je to o prežití. Sme kmeňové tvory a aby sme mohli existovať v súdržných spoločnostiach, museli sme mať empatiu a ohľaduplnosť k iným ľuďom, najmä k členom vlastnej skupiny, pretože tí boli skôr našimi príbuznými ako ľudia mimo nej.

Pripisovanie vysokej hodnoty ľudskosti nám teda pomáhalo morálne a mierovo koexistovať v rámci našej skupiny. Keď však prišlo na nájazdy a zabíjanie iných ľudských skupín, popieranie ich ľudskosti slúžilo ako pekné ospravedlnenie seba samého.2

Úloha presvedčení a preferencií

Viera zohrávala a stále zohráva rozhodujúcu úlohu pri spájaní ľudských spoločností. Aj v moderných spoločnostiach sú všetky politické konflikty, vnútorné aj vonkajšie, viac či menej konfliktmi viery.

Argumentácia, ktorá tu hrá rolu, znie: "Ak všetci veríme v X, sme všetci dôstojní ľudia a mali by sme sa k sebe správať slušne. Avšak tí, ktorí neveria v X, sú nižší ako my a mali by byť diskvalifikovaní ako ľudia a v prípade potreby s nimi zle zaobchádzať."

X môže v uvedenom odôvodnení nadobúdať akúkoľvek kvalitatívnu hodnotu - od konkrétnej ideológie až po špecifickú preferenciu. Dokonca aj zdanlivo neškodná preferencia, ako napríklad "obľúbená hudobná skupina", môže spôsobiť, že ľudia dehonestujú a znevažujú tých, ktorí nezdieľajú ich preferencie.

"Čo? Nemáš rád The Beatles? Nemôžeš byť človek."

"Ľudí, ktorí sledujú Big Brothera, nepovažujem za ľudí."

"Bankári sú jašteri, ktorí menia svoju podobu a chcú ovládať svet."

Prechod od dehumanizácie k humanizácii

Z toho vyplýva, že ak chceme niekedy znížiť medziľudské konflikty vyplývajúce z dehumanizácie, musíme robiť pravý opak. Jednoducho povedané, humanizácia znamená pozerať sa na skupiny mimo nás ako na ľudí. Je to stále náročná úloha pripomínať si, že sú to ľudia ako my, ktorí náhodou žijú inde alebo majú iné názory a preferencie ako my.

Jedným zo spôsobov, ako to dosiahnuť, je interakcia s príslušníkmi mimo skupiny. Výskum ukazuje, že častý kontakt s príslušníkmi mimo skupiny vyvoláva túžbu po humanizácii a humanizácia mimo skupiny zasa vedie k túžbe po kontakte s príslušníkmi mimo skupiny. Preto to ide oboma smermi.3

Môžeme predpokladať, že tí, ktorí veria, že ľudia sú jedineční a nadradení zvieratám, budú častejšie dehumanizovať. Výskum skutočne potvrdzuje, že tí, ktorí veria, že zvieratá a ľudia sú si relatívne podobní, menej často dehumanizujú prisťahovalcov a majú k nim priaznivejšie postoje.4

Antropomorfizmus

Ľudské bytosti sú zvláštne. Zatiaľ čo nemáme problém, proti všetkej našej racionalite, odľudštiť niekoho, kto vyzerá, hovorí, chodí a dýcha ako človek, niekedy pripisujeme ľudské vlastnosti neľudským objektom. Tento zvláštny, ale bežný jav je známy ako antropomorfizmus.

Príkladom sú ľudia, ktorí o svojich autách hovoria ako o manželke ("Potrebuje servis", povedia), ktorí sa rozprávajú so svojimi rastlinami a ktorí obliekajú svojich domácich miláčikov. Jeden môj známy vášnivý fotograf sa raz priznal, že jeho zrkadlovka je jeho priateľka, a ja sám som raz tento blog označil za "moje dieťa", keď som sa chválil jeho úspechom.

Sledovanie predmetov, ktoré ľudia vo svojom živote antropomorfizujú, môže byť dobrým spôsobom, ako pochopiť, čo si najviac cenia.

Odkazy

1. Haslam, N. (2006). Dehumanizácia: integratívny prehľad. Prehľad osobnosti a sociálnej psychológie , 10 (3), 252-264.
2. Bandura, A., Underwood, B., & Fromson, M. E. (1975). Disinhibícia agresie prostredníctvom difúzie zodpovednosti a dehumanizácie obetí. Časopis pre výskum osobnosti , 9 (4), 253-269.
3. Capozza, D., Di Bernardo, G. A., & Falvo, R. (2017). Intergroup Contact and Outgroup Humanization: Is the Causal Relationship Uni-or Bidirectional? PloS one , 12 (1), e0170554.
4. Costello, K., & Hodson, G. (2010). Exploring the roots of dehumanization: The role of animal-human similarity in promoting immigrant humanization (Skúmanie koreňov dehumanizácie: Úloha podobnosti zvierat a ľudí pri podpore humanizácie prisťahovalcov). Skupinové procesy & medziskupinové vzťahy , 13 (1), 3-22.