Nie vždy vnímame čas tak, ako plynie. Inými slovami, medzi psychologickým časom a skutočným časom, ktorý ukazujú hodiny, môže byť rozdiel. Predovšetkým naše psychické stavy ovplyvňujú alebo skresľujú naše vnímanie času.

Naša myseľ má úžasnú schopnosť sledovať čas napriek tomu, že nemáme žiadny zmyslový orgán, ktorý by sa špeciálne venoval meraniu času.

To viedlo mnohých odborníkov k presvedčeniu, že v našom mozgu musia existovať akési vnútorné hodiny, ktoré tikajú nepretržite, rovnako ako iné hodiny vyrobené človekom.

Náš zmysel pre čas je plastický

Očakávali by ste, že naše vnútorné hodiny fungujú rovnako ako bežné, človekom vyrobené hodiny, ale zaujímavé je, že to tak nie je. Hodiny, ktoré máte v obývačke, merajú absolútny čas. Nezaujíma ich, ako sa cítite alebo akými životnými situáciami práve prechádzate.

Naše vnútorné hodiny však fungujú trochu inak. Zdá sa, že sa zrýchľujú alebo spomaľujú v závislosti od našich životných skúseností. Emócie majú najsilnejší vplyv na naše vnímanie času.

Vezmime si napríklad radosť. Je to bežná a univerzálna skúsenosť, že keď sa dobre bavíme, čas akoby letel. Ale prečo sa to deje?

Aby ste pochopili tento jav, zamyslite sa nad tým, ako vnímate čas, keď sa cítite smutní, deprimovaní alebo znudení. Bez najmenších pochybností sa vám zdá, že čas v takýchto situáciách plynie pomaly. S úzkosťou čakáte, kedy sa tieto dlhé a ťažké chvíle skončia.

Ide o to, že keď ste smutní alebo znudení, ste oveľa viac uvedomelé plynutia času. Naopak, keď ste radostní, zdá sa, že čas letí, pretože vaše uvedomovanie si plynutia času je výrazne obmedzené.

Nudné prednášky a psychologický čas

Ako príklad uvediem, že je pondelok ráno a vy máte na vysokej škole naozaj veľmi nudnú prednášku. Zvažujete, že by ste sa namiesto toho vykašľali na vyučovanie a pozreli si futbalový zápas.

Zo skúseností viete, že ak budete chodiť na hodiny, budete sa na smrť nudiť a čas sa bude pohybovať ako slimák, ale ak budete sledovať futbalový zápas, čas bude letieť a vy sa budete dobre baviť.

Uvažujme o prvom scenári, v ktorom sa proti svojej vôli rozhodnete navštevovať hodiny. Nevenujete pozornosť tomu, čo prednášajúci bľabotá, a zdá sa, že čas sa vlečie. Vaše vedomie nie je zapojené s prednáškou, pretože vaša myseľ ju považuje za nudnú a zbytočnú.

Vaša myseľ vám jednoducho nedovolí spracovať prednášku, pretože je to také plytvanie duševnými zdrojmi. Niekedy vás vaša myseľ úplne odstaví tak, že zaspíte. Zúfalo sa snažíte zostať hore, aby ste prednášajúceho nenaštvali.

Ak sa vaše vedomie nesústredí na prednášku, na čo sa potom sústredí?

Plynutie času.

Teraz si bolestne uvedomuješ plynutie času. Zdá sa, že plynie tak pomaly, akoby zámerne spomaľoval, aby ťa prinútil zaplatiť za hriechy, o ktorých si nevedel, že si ich spáchal.

Povedzme, že prednáška začína o 10:00 a končí o 12:00. Prvýkrát skontrolujete čas o 10:20, keď vás zasiahne prvá vlna nudy. Potom ho skontrolujete znova o 10:30 a 10:50. Potom znova o 11:15, 11:30, 11:40, 11:45, 11:50 a 11:55.

Proti všetkej racionalite sa čudujete, prečo prednáška trvá tak dlho. Zabúdate, že čas sa pohybuje konštantnou rýchlosťou. Prednáška trvá tak dlho len preto, že váš zmysel pre čas je ovplyvnený nudou. Znova a znova kontrolujete hodinky a zdá sa vám, že čas sa pohybuje pomaly a nie tak rýchlo, ako by sa "mal" pohybovať.

Zvážme teraz iný scenár - keď sa namiesto toho rozhodnete navštíviť futbalový zápas.

Povedzme, že aj hra sa začína o 10:00 a končí o 12:00. O 9:55 si skontrolujete hodinky a netrpezlivo čakáte na začiatok hry. Keď sa tak stane, naplno sa ponoríte do hry, ktorú tak milujete. Hodinky si skontrolujete až po skončení hry. Stratíte pojem o čase, doslova aj obrazne.

Keď sa hra skončí a vy nastúpite do metra, aby ste sa vrátili domov, skontrolujete si hodinky a zistíte, že je 12:05. Naposledy ste kontrolovali, že je 9:55. "Chlapče, keď sa bavíš, čas naozaj letí!" zvoláte.

Naša myseľ porovnáva nové informácie s predchádzajúcimi súvisiacimi informáciami. Hoci sa vám zdalo, že čas urobil obrovský, rýchly skok od 9:55 do 12:05, nebolo to tak. Ale pretože vaše vedomie bolo nasmerované mimo plynutia času (počas hry ste často nekontrolovali čas), zdalo sa, že čas letí.

Práve preto sa na miestach, kde sa čaká, ako sú letiská, vlakové stanice a kancelárske recepcie, púšťa príjemná hudba. Odpútava vaše vedomie od plynutia času, takže dlhé čakanie je ľahšie. Na dosiahnutie rovnakého cieľa vám tiež môžu vystaviť veľkú televíznu obrazovku alebo dať čítať časopisy.

Strach a psychologický čas

Strach je silná emócia a silne ovplyvňuje náš zmysel pre čas, ale z iných dôvodov, než o akých sme hovorili doteraz. Štúdie ukázali, že čas sa akoby spomalí, keď človek skáče s padákom, skáče bungee jumping alebo nečakane vycíti prítomnosť potenciálneho predátora alebo partnera.

Odtiaľ pochádza výraz: "Čas sa zastavil." Tento výraz sa nikdy nepoužíva v kontexte smútku alebo nudy. Zdá sa, že čas sa zastavil v kontexte obáv alebo úzkosti, pretože tieto situácie často zohrávajú dôležitú úlohu v našom prežití a reprodukčnom úspechu.

Zastavenie času nám umožňuje vnímať situáciu ostrejšie a presnejšie, aby sme mohli urobiť správne rozhodnutie (zvyčajne boj alebo útek), ktoré môže mať obrovský vplyv na naše prežitie. Spomaľuje veci pre naše vnímanie tak, aby sme mali dostatok času na prijatie najdôležitejších rozhodnutí v našom živote.

Preto sa strach často nazýva "zvýšeným pocitom uvedomenia" a najkritickejšie scény vo filmoch a televíznych reláciách sa niekedy zobrazujú v spomalenom zábere, aby napodobnili naše reálne vnímanie takýchto situácií.

Prečo sa zdá, že dni s pribúdajúcim vekom rýchlo ubiehajú

Keď sme boli deti, rok sa nám zdal taký dlhý. Dnes nám týždne, mesiace a roky unikajú ako zrnká piesku. Prečo sa to deje?

Zaujímavé je, že to má matematické vysvetlenie. Keď ste mali 11 rokov, jeden deň predstavoval približne 1/4000 vášho života. Vo veku 55 rokov predstavuje jeden deň približne 1/20 000 vášho života. 1/4000 je väčšie číslo ako 1/20 000, takže uplynutý čas v prvom prípade je vnímaný ako väčší.

Ak neznášate matematiku, nebojte sa, existuje lepšie vysvetlenie:

Keď sme boli deti, všetko bolo nové a čerstvé. Neustále sme si vytvárali nové nervové spojenia, učili sme sa žiť a prispôsobovať sa svetu. Ale ako sme dospievali, čoraz viac vecí sa začalo stávať súčasťou našej rutiny.

Povedzme, že v detstve zažijete udalosti A, B, C a D a v dospelosti zažijete udalosti A, B, C, D a E.

Keďže váš mozog už má vytvorené a zmapované spojenia o udalostiach A, B, C a D, tieto udalosti sa pre vás stávajú viac-menej neviditeľnými. Až udalosť E podnieti váš mozog k vytvoreniu nových spojení a vy máte pocit, že ste naozaj strávili čas nejakou činnosťou.

Čím viac sa teda vymykáte rutine, tým menej rýchlo vám dni ubiehajú. Preto sa hovorí, že ľudia, ktorí sa stále učia, zostávajú večne mladí, samozrejme nie vo fyzickom zmysle, ale určite v duševnom.