Pravdepodobne ste sa už stretli s ľuďmi, ktorí veria, že dostávajú znamenia z vesmíru. Možno k nim patríte aj vy. Určite som si to v minulosti myslel.

Poznáte to, pracujete na náročnej úlohe a narazíte na prekážku. Vtedy si poviete, že je to znamenie z vesmíru, že by ste mali skončiť. Alebo keď uvažujete o investícii do podniku a narazíte na priateľa, ktorý hovorí, že už investoval do rovnakého podniku.

"Bum! To je znamenie, že som na správnej ceste." Aká je pravdepodobnosť, že môj najdrahší priateľ investoval do toho istého podniku, do ktorého som chcel investovať ja? Sme telepaticky prepojení.

Nie tak rýchlo.

V tomto článku sa budeme zaoberať tým, prečo máme tendenciu veriť, že dostávame správy z vesmíru, a prečo sme prispôsobení tomu, aby sme týmto "znameniam" venovali pozornosť.

Vidieť znamenia z vesmíru

Medzi ďalšie takéto prípady patria:

• Myslieť na priateľa, na ktorého ste už dlho nepomysleli, a potom od neho dostať správu alebo mu zavolať.
• Objednávka pizze za 10 dolárov a zistenie, že máte vo vrecku presne 10 dolárov.
• Vidieť číslo 1111, 2222 alebo 333 na poznávacích značkách.
• Všade si všimnete auto, ktoré ste si chceli kúpiť.
• Čítanie slova v knihe a následné nájdenie presne toho istého slova vo svojom kanáli na sociálnych sieťach.

Mnohí na týchto príkladoch zdôvodňujú existenciu zákona príťažlivosti, t. j. že do svojej reality priťahujeme to, na čo myslíme. Ak vás to zaujíma, napísal som celý článok, v ktorom tento zákon vyvraciam.

Dobre, čo sa tu deje?

Prečo sú tieto udalosti také zvláštne, že si ľudia vymysleli zákon na ich vysvetlenie? Keď sa takéto udalosti vyskytnú, prečo ľudia veria, že sú to znamenia z vesmíru?

Potreba uistenia a pohodlia

Ak sa pozriete na druh významov, ktoré ľudia takýmto udalostiam pripisujú, prvé, čo si všimnete, je, že sa snažia tieto udalosti urobiť osobne relevantnými. Tieto udalosti s nimi musia niečo robiť. Vesmír im posiela ich správy.

Ak si potom položíme otázku, akému účelu tieto posolstvá slúžia, takmer vždy dostaneme odpoveď, že slúžia na upokojenie príjemcu. Vzbudzujú v príjemcovi pocit útechy alebo nádeje.

Prečo by sa mal prijímateľ uisťovať? A prečo práve vesmírom?

Počas života sa ľudia stretávajú s veľkou neistotou - neistotou v kariére, vo vzťahoch, v budúcnosti a podobne. Táto neistota vedie k strate pocitu kontroly. Ľudia však chcú veriť, že svoj život a osud môžu nejako riadiť.

Vstúpte do vesmíru.

Vesmír, energia alebo čokoľvek iné je vnímané ako obrovská vševediaca a všemocná entita, ktorá môže ľudí viesť a všetko zlepšiť. Má väčšiu kontrolu nad životmi ľudí a realitou ako oni sami. Preto počúvajú jej znamenia a múdrosti.

Týmto spôsobom ľudia pripisujú vesmíru pôsobenie. Vesmír je aktívnym činiteľom, ktorý im posiela správy, aby ich viedol. (Pozri tiež: Je karma skutočná?)

Preto keď ľudia čelia ťažkým alebo neistým časom a chcú mať istotu, že všetko bude v poriadku, uspokojujú tieto potreby z vesmíru.

Napríklad človek, ktorý začína podnikať, riskuje. Nemôže si byť istý úspechom. V hĺbke neistoty túži po "znamení" od všemocného vesmíru, aby mohol zmierniť svoju úzkosť.

"Znamenie" poskytuje uistenie a útechu. Môže to byť čokoľvek, pokiaľ je človek ochotný vnímať to ako znamenie. Zvyčajne sú to náhody.

Prijímanie dôležitých životných rozhodnutí môže byť veľmi náročný a úzkostný proces. Vesmír sa ozýva a uľahčuje ľuďom rozhodovanie.

Všetko má svoj dôvod

Keď sa snažíme urobiť ťažké rozhodnutie, pomáha nám presunúť časť zodpovednosti z našich ramien na plecia osudu, predurčenia alebo vesmíru. Je to obranný mechanizmus, ktorý chráni vlastné ja pred možnými negatívnymi dôsledkami ťažkého rozhodnutia.

Koniec koncov, ak je to vesmír, kto vám dal znamenie "choďte do toho", nevyzeráte tak zle, keď urobíte zlé rozhodnutie.

Ľudia vás môžu obviňovať, ale nie vesmír. Preto nenápadne presúvate vinu na vesmír. Vesmír je múdry. Vesmír má s vami určite iné plány. Všetko sa deje z nejakého dôvodu. Je to vesmír, ktorý je za to zodpovednejší ako vy.

Samozrejme, naša potreba uistenia sa prejavuje aj v tom, že chceme veriť, že všetko sa deje z nejakého dôvodu.

Zábavné je, že keď ľudia naozaj chcú niečo urobiť - keď vôbec nepochybujú o svojich rozhodnutiach -, zdá sa, že múdrosť vesmíru zahadzujú. Zdá sa, že v týchto chvíľach sú menej naladení na čítanie znamení vesmíru.

Vždy, keď vytrváte tvárou v tvár prekážkam, neignorujete znamenia vesmíru (prekážky), že by ste to nemali robiť?

Zdá sa, že ľudia čítajú znamenia vesmíru len v neistote a vtedy, keď im to vyhovuje, čím uspokojujú svoju potrebu uistenia.

Keď čelíte prekážke a poviete si: "Vesmír nechce, aby som to urobil", ste to vy, kto to na nejakej hlbokej úrovni nechce urobiť. Prečo do toho ťahať chudáka vesmír? Len sa chránite pred potenciálne zlým rozhodnutím (odchodom).

Ospravedlňujete svoje životné rozhodnutia pomocou berličky vesmíru. Ľudia majú silnú potrebu ospravedlňovať svoje životné rozhodnutia.

Viera, že všetko sa deje z nejakého dôvodu, im opäť pomáha utešiť sa. Chcú veriť, že to, ako dopadli, je to najlepšie, ako mohli dopadnúť.

Iste, je to upokojujúce, ale aj iracionálne. Nemôžete vedieť, ako by ste dopadli. Keby ste sa pred 5 alebo 10 rokmi rozhodli inak, mohli ste na tom byť lepšie, horšie alebo dokonca rovnako.

Čo je také zvláštne na náhodách?

Pozrime sa teraz na tieto takzvané znamenia a pokúsme sa zistiť, čím sú také výnimočné v porovnaní s inými udalosťami. Ako sme už spomenuli, väčšina týchto znamení je v skutočnosti náhoda. Zdá sa však, že ľudia majú problém uveriť, že sú to len náhody.

"To nemôže byť len náhoda," vyslovia neveriacky.

Pripisovanie osobného, väčšieho významu náhodám vyplýva z nasledujúcich troch faktorov:

1. Všímanie si pozornosti

Sme prispôsobení na to, aby sme si všímali významnosť v našom prostredí, pretože to vyvoláva hľadanie príčinných vysvetlení. Príčinné vysvetlenia nám zasa pomáhajú učiť sa.

Jednoducho povedané, všímame si veci v našom prostredí, ktoré vyčnievajú z hluku, pretože predstavujú príležitosť na učenie.

Povedzme, že zviera chodí každý deň k rieke, aby sa napilo vody. Postupom času zviera v tomto kontexte očakáva určité veci - tečúcu rieku, prítomnosť iných zvierat a iné pravidelnosti v prostredí.

Jedného dňa, keď zviera pije vodu, vyskočí z rieky krokodíl a zaútočí naň. Zviera je prekvapené a odskočí. Táto udalosť bola významnou udalosťou, ktorá mala nízku pravdepodobnosť výskytu, aspoň v mysli tohto zvieraťa.

Zviera teda pripisuje krokodílovi úmysel ("Krokodíl ma chce zabiť") a dozvie sa, že je nebezpečné chodiť sem piť vodu. Zviera sa dokonca môže v budúcnosti rieke vyhýbať.

Všetky zvieratá nejakým spôsobom reagujú na takúto nápadnosť svojho prostredia. Vbehnite na pole, kde sa pokojne pasie húf kráv, a vy ich vyplašíte. Ťuknite silno nohou o zem a vyplašíte tú myš.

Sú to nízka pravdepodobnosť , významné udalosti, ktoré predstavujú pre tieto zvieratá príležitosť naučiť sa, ako funguje ich prostredie. Ľudia fungujú rovnakým spôsobom.

"Čo to má spoločné s náhodami?" pýtate sa.

No podobne nás chytajú aj významné udalosti. Väčšina udalostí, s ktorými sa stretávate v každodennom živote, sú vysoko pravdepodobné, nevýznamné udalosti. Keby ste jedného dňa uvideli lietajúceho psa, boli by ste prekvapení a všetkým by ste o tom povedali - je to málo pravdepodobná, významná udalosť.

Ide o to, že keď sa stretneme s takýmito málo pravdepodobnými, významnými udalosťami, naša myseľ hľadá vysvetlenie týchto udalostí.

"Prečo ten pes lietal?"

"Mal som halucinácie?"

"Bol to veľký netopier?"

Výskumníci navrhli rámec, ktorý poukazuje na jednotlivé fázy zisťovania náhody.

Poukazujú na to, že pri prežívaní náhod je dôležité nielen odhalenie vzoru, ale aj opakovanie tohto vzoru. Opakovanie v podstate robí nesalentnú udalosť salentnou.

Keď počujete klopanie na dvere, keď sa chystáte spať, nemusí to byť pre vás dostatočne dôležité. Môžete to ľahko odmietnuť. Ale ak sa to isté stane nasledujúcu noc, celá vec sa stane dôležitou. Vyžaduje si to príčinné vysvetlenie.

Podobne, ak sa vyskytnú dve alebo viac udalostí s nízkou pravdepodobnosťou spolu, pravdepodobnosť ich spoločného výskytu sa ešte zníži.

Udalosť A môže mať sama o sebe nízku pravdepodobnosť. No a čo? Nie je to veľký problém a ľahko sa dá odmietnuť ako náhoda.

Teraz zvážte ďalšiu udalosť B, ktorá má tiež nízku pravdepodobnosť. Pravdepodobnosť, že sa A a B vyskytnú spolu, je ešte nižšia a vyrazí vám dych.

"To nemôže byť náhoda. Ráno som si brnkal pesničku a tá istá pesnička hrala v rádiu cestou do práce."

Takéto náhody sú prekvapujúce a my máme tendenciu zabúdať, že veľmi nízka pravdepodobnosť je stále nejaká pravdepodobnosť. Mali by ste očakávať, že sa takéto veci stanú, aj keď zriedkavo. A to sa aj stane.

Rámec prežívania náhody pozostáva z nasledujúcich krokov:

1. Opakovanie dvoch alebo viacerých podobných udalostí/vzorov.
2. Pravdepodobnosť ich spoločného výskytu náhodou.
3. Hľadajte príčinné vysvetlenie.

Ak je pravdepodobnosť, že sa dve udalosti vyskytnú spoločne, vysoká, usudzujeme, že ide o náhodu, a nie sme prekvapení. Napríklad zazvonenie budíka (udalosť A) a vaše ranné prebudenie (udalosť B).

Ak je pravdepodobnosť nízka, hľadáme kauzálne vysvetlenie. Napríklad myslíte na priateľa (udalosť A), ktorý vám potom okamžite zavolá (udalosť B). Mnoho ľudí dospeje k záveru, že "je to znamenie z vesmíru", pretože žiadne iné vysvetlenie sa nezdá byť vhodné.

Vysvetlenie "stalo sa to náhodou" sa zdá byť nepravdepodobné, aj keď je to najpresnejšie vysvetlenie.

Ľudia nutne potrebujú nájsť vysvetlenie a nevedia sa uspokojiť s tvrdením "Stalo sa to náhodou." Tak sa uchýlia k vysvetleniu "Je to znamenie" - vysvetleniu, ktoré je ešte nepravdepodobnejšie ako viera, že "Stalo sa to náhodou".

Tí racionálnejší z nás, ktorí sa uspokoja s vysvetlením "stalo sa to náhodou", oceňujú nízku pravdepodobnosť celého scenára.

Aj oni sú trochu prekvapení, pretože sa stali svedkami udalosti, ktorej pravdepodobnosť bola veľmi nízka. Odolajú však pokušeniu uchýliť sa k nepravdepodobným vysvetleniam.

2. Pripisovanie úmyslu

Viera, že vesmír vám posiela znamenia, znamená, že vesmír je zámerný. Ako môže byť vesmír zámerný? Vesmír nie je organizmus. Organizmy sú zámerné, a to len niektoré z nich.

Odkiaľ pochádza naša tendencia pripisovať zámer veciam bez zámeru?

Opäť sa vraciame k tomu, ako sa učíme.

Prostredie, v ktorom sa vyvíjali naše systémy učenia, kládlo dôraz na zámer. Museli sme zistiť zámery našich predátorov a spoluobčanov. Naši predkovia, ktorí mali túto schopnosť zistiť zámery, prekonali tých, ktorí ju nemali.

Inými slovami, naše systémy učenia sú navrhnuté tak, aby dokázali zistiť zámer. Ak ľudský predok počul v lese zlomenie vetvičky, predpoklad, že to bol dravec, ktorý chcel zaútočiť, bol pre prežitie výhodnejší ako predpoklad, že to bola náhodná vetvička, ktorá sa zlomila náhodou.2

V dôsledku toho sme biologicky pripravení pripisovať udalostiam, ktoré nemajú zjavné vysvetlenie, úmysel a máme tendenciu vytvárať ich o nás.

3. Presvedčenia a vnímanie

Keď sa niečo naučíme, vytvoríme si o niečom presvedčenie. Presvedčenie môže zmeniť naše vnímanie v tom zmysle, že vyhľadávame informácie, ktoré potvrdzujú naše už existujúce presvedčenie, a vyhýbame sa informáciám, ktoré ho nepotvrdzujú.

Ľudia, ktorí veria, že im vesmír posiela správy, sa veľmi snažia interpretovať udalosti ako znamenia.

Ich predpovede budú mať napríklad viacero koncových bodov, t. j. do svojich predpovedí vmestia viacero udalostí, aby dokázali, že ich predpovede sú pravdivé.3

V našej lokalite mnohí ľudia veria, že keď vtáky intenzívne štebocú, je to znamenie, že prídu hostia. Viem, je to smiešne.

V povere nie je špecifikované, kedy, ako alebo ktorí hostia prídu. Povery bývajú takto vágne. To umožňuje poverčivým ľuďom, aby do svojich predpovedí zahrnuli celý rad udalostí.

Jeden koncový bod alebo možnosť je, že hostia prídu hneď po cvrlikaní. Predpoveď sa potvrdila. Druhá možnosť je, že hostia prídu o niekoľko hodín neskôr. Predpoveď sa potvrdila.

Tretia možnosť je, že hostia prídu o niekoľko dní neskôr. No a čo? Stále prišli, nie? Predpoveď sa potvrdila.

Štvrtá možnosť je, že niekto zavolá. To je to isté ako stretnutie s hosťom, len nie osobne, tvrdia. Predpoveď sa potvrdila. Chápete, kam tým smerujem.

Nejednoznačné informácie si prispôsobujeme podľa vlastného vnímania. Keď je naše vnímanie nastavené určitým spôsobom, vidíme realitu cez jeho filtre.

Najskôr saliencia udalosti využije naše zaujatie pozornosti a my si ju všimneme. Zotrvá v našej mysli a potom sa naladíme na to, aby sme si ju všimli v našom prostredí. Potom si tieto dve udalosti v mysli spojíme, sme prekvapení ich opakovaním.

Pamäť tu zohráva kľúčovú úlohu. Pamätáme si významné udalosti. Nevenujeme pozornosť prípadom, keď sa tieto udalosti nevyskytli.

Povedzme, že ste uvažovali o kúpe auta a potom ste ho počas týždňa videli všade. Počas tohto týždňa ste ho mohli vidieť napríklad sedemkrát.

Na tieto významné udalosti si živo spomínate. Počas toho istého týždňa ste videli aj mnoho iných áut. V skutočnosti ste videli viac takýchto áut ako to, ktoré ste chceli kúpiť.

Vaša myseľ nevenovala pozornosť mnohým iným autám, pretože vaše vnímanie bolo nastavené tak, aby ste si všimli auto, na ktoré ste mysleli.

Nie je to znamenie z vesmíru, že by ste si mali kúpiť toto auto. Takto jednoducho funguje naša myseľ.

Najlepší spôsob, ako robiť dôležité rozhodnutia, je nespoliehať sa na takéto povery, ale primerane zvážiť všetky náklady a prínosy týchto rozhodnutí.

Odkazy

1. Johansen, M. K., & Osman, M. (2015). Coincidences: A fundamental consequence of racional cognition (Náhody: základný dôsledok racionálneho poznania). Nové myšlienky v psychológii , 39 , 34-44.
2. Beck, J., & Forstmeier, W. (2007). Povery a viera ako nevyhnutné vedľajšie produkty adaptívnej stratégie učenia. Ľudská povaha , 18 (1), 35-46.
3. Watt, C. (1990). Psychológia a náhody. European Journal of Parapsychology , 8 , 66-84.