Odkiaľ pochádza naša tendencia spolupracovať?

Je pre nás spolupráca prirodzená alebo je výsledkom sociálneho učenia?

Je lákavé myslieť si, že sa rodíme ako nespolupracujúce zvieratá, ktoré treba skrotiť prostredníctvom vzdelávania a učenia.

Celá myšlienka "ľudskej civilizácie" sa točí okolo predpokladu, že ľudia sa nejakým spôsobom povzniesli nad zvieratá. Dokážu spolupracovať, majú morálku a sú k sebe láskaví.

Šimpanzy spolupracujú, včely spolupracujú, vlci spolupracujú, vtáky spolupracujú, mravce spolupracujú... zoznam je dlhý. V prírode existuje nespočetné množstvo druhov, ktoré spolupracujú so svojimi druhmi.

To vedie k myšlienke, že spolupráca u ľudí musí mať svoje korene aj v prirodzenom výbere. Spolupráca nemusí byť úplne výsledkom kultúrneho podmieňovania, ale niečím, s čím sa rodíme.

Vývoj spolupráce

Spolupráca je pre druhy zvyčajne dobrá vlastnosť, pretože im umožňuje robiť veci efektívne. Čo nedokáže jednotlivec sám, dokáže skupina. Ak ste niekedy pozorne pozorovali mravce, určite ste videli, ako sa delia o náklad ťažkého zrna, ktoré jeden mravec neunesie.

Aj u nás ľudí je spolupráca niečo, čo by mal prírodný výber uprednostňovať, pretože je prospešná. Spoluprácou môžu ľudia zvýšiť svoje šance na prežitie a reprodukciu. Jedinci, ktorí spolupracujú, majú väčšiu šancu odovzdať svoje gény ďalej.

Príbeh má však aj druhú stranu.

Jedinci, ktorí podvádzajú a nespolupracujú, majú tiež väčšiu pravdepodobnosť, že budú reprodukčne úspešní. Jedinci, ktorí dostávajú všetky výhody, ktoré skupina poskytuje, ale ničím neprispievajú, majú evolučnú výhodu oproti tým, ktorí spolupracujú.

Takíto jedinci sa dostanú k väčšiemu množstvu zdrojov a nevynakladajú takmer žiadne náklady. Keďže dostupnosť zdrojov môže súvisieť s reprodukčným úspechom, v priebehu evolúcie sa počet podvodníkov v populácii musí zvyšovať.

Jediný spôsob, ako môže dôjsť k evolúcii spolupráce, je, že ľudia majú psychologické mechanizmy na odhaľovanie, vyhýbanie sa a trestanie podvodníkov. Ak spolupracovníci dokážu odhaliť podvodníkov a komunikovať len s podobne zmýšľajúcimi spolupracovníkmi, spolupráca a recipročný altruizmus sa môžu presadiť a časom sa vyvinúť.

Psychologické mechanizmy podporujúce spoluprácu

Zamyslite sa nad všetkými psychologickými mechanizmami, ktoré máme na to, aby sme odhalili podvodníkov a vyhli sa im. Týmto cieľom je venovaná značná časť našej psychiky.

Máme schopnosť rozpoznať mnoho rôznych jednotlivcov, a to nielen podľa mena, ale aj podľa spôsobu, akým hovoria, chodia a ako znejú ich hlasy. Identifikácia mnohých rôznych jednotlivcov nám pomáha určiť, kto spolupracuje a kto nie.

Sotva sa noví ľudia stretnú, vytvoria si o sebe rýchle úsudky, väčšinou o tom, ako budú spolupracovať alebo nespolupracovať.

"Je milá a veľmi pomáha."

"Má dobré srdce."

"Je sebecká."

"Nie je typ, ktorý sa delí o svoje veci."

Podobne máme schopnosť pamätať si svoje minulé interakcie s rôznymi ľuďmi. Ak nás niekto oklame, máme tendenciu si túto udalosť živo zapamätať. Prisaháme si, že už nikdy nebudeme tejto osobe dôverovať alebo budeme žiadať ospravedlnenie. Tých, ktorí nám pomáhajú, si zapíšeme do svojich dobrých kníh.

Predstavte si, aký chaos by nastal, keby ste nemohli sledovať tých, ktorí s vami nespolupracujú? Naďalej by vás využívali a spôsobili vám obrovské straty.

Je zaujímavé, že sledujeme nielen tých, ktorí sú pre nás dobrí alebo zlí, ale aj to, ako veľmi sú dobrí alebo zlí pre nás. Tu nastupuje recipročný altruizmus.

Ak nám niekto preukáže x láskavostí, cítime sa povinní mu ich vrátiť v x-násobnej výške.

Napríklad, ak pre nás človek urobí veľkú láskavosť, cítime sa povinní oplatiť mu to vo veľkom (bežný výraz: "Ako sa ti môžem odvďačiť?"). Ak pre nás človek urobí nie až takú veľkú láskavosť, oplatíme mu to nie až takou veľkou láskavosťou.

K tomu všetkému pridajte našu schopnosť pochopiť potreby toho druhého, vyjadriť svoje vlastné a cítiť sa vinní alebo zle, ak sme sklamaní alebo ak sklameme iných. Všetky tieto veci sú v nás zabudované na podporu spolupráce.

Všetko sa odvíja od pomeru nákladov a prínosov

To, že sme sa vyvinuli na spoluprácu, neznamená, že k nespolupráci nedochádza. Za správnych okolností, keď je prínos nespolupráce väčší ako prínos spolupráce, k nespolupráci môže dôjsť a dochádza.

Vývoj spolupráce u ľudí len naznačuje, že v ľudskej psychike existuje všeobecná tendencia spolupracovať s ostatnými v záujme vzájomného prospechu. Vo všeobecnosti sa cítime dobre, keď dochádza k spolupráci, ktorá je pre nás prospešná, a cítime sa zle, keď dochádza k nespolupráci, ktorá je pre nás škodlivá.